...tak ako vždy slnko svieti nad oblakmi, tak sa vždy dajú nájsť skaly, kde sa dá liezť a svieti tam slnko...

Diagnóza
Prvýkrát som Milana zaregistroval v Ospe ako hovorí, že v zime by šiel liezť na niekoľko týždňov niekam na juh. S podaním ruky sa dohadujeme na február, predpokladaná destinácia El Chorro v Španielsku. Po pár telefonátoch dohadujeme termín a ja bookujem letenky do španielskej Malagy. Zalieva ma pocit úplnej spokojnosti, že v strede zimy vypadnem z tohto pekelného kolotoča školy, zimy a madžového oblaku niekam, kde budem liezť hore bez (bundy), budem si zo stromov trhať čerstvé pomaranče a pozorovať opálené španielske „roštenky“ v tieločkách.
Niekoľko dní po mojom duševnom rozplývaní sa s prevládajúcou bolesťou v ruke rozhodnem navštíviť lekára, ktorý mi s úškrnom na tvári oznámi diagnózu – silný zápal šľachového pútka z preťaženia. Do rúk mi dáva predpis na lieky a radu, že takých osem týždňov by to nenamáhal. To sa mu povie, osem týždňov vychádza presne po náš odlet, tak pevne verím, že užívanie liekov a kvalitný tajping prsta mi umožní plnohodnotné trénovanie.
Z mojich úvah ma vytrháva skúmavý pohľad lekárničky. Začínam cítiť cícerok potu, ktorý sa stráca niekde hlboko medzi polkami. Nasleduje otázka, kto mi predpísal také silné lieky. V tom momente si so zaťatými zubami začínam uvedomovať, že na najbližšie dva mesiace som doliezol.
Po dvojmesačnej pauze a zlepšení stavu som rád, že môžeme v kľude vyraziť. Moju radosť však vzápätí prehluší Milanov telefonát. Oznamuje, že pre zdravotné problémy nemôže ísť tak ďaleko, a tak sa nakoniec dohadujeme, že vyrazíme niekam bližšie. Cieľ – Slovinsko, Mišja Peč.

...ľavou rukou dobrý stisk na lištu, pravačkou vklínený kamienok v previse na dva prsty, nohy výrazne doľava na čiernu plôšku a dynamický krok do dobrého bočáku nad hranou previsu, pravá noha na hranu previsu, ľavá pod seba a dlhý krok do dobrého na hrazdu, cvaknúť, namádžovať, presunúť ľavačku na lištu, pravá nakríž na lištu, stisnúť ju na stisk a ľavačkou doľava na buľvu, pravá päta za hrot, prichytiť pravačkou buľvu na oblinu, preklepať, cvaknúť a dýchať... (Minulet 7b+)

Vítanie jari
Zbožňujem ten stres niekoľko hodín pred odchodom, keď sa desiatky kíl vecí na oblečenie, lezenie, varenie či jedenie váľajú po celom byte a ja neviem skôr, kde začať baliť. Zbožňujem obrovské Tesco košíky, do ktorých sa vmestí také kvantum konzerv, cestovín a iných glutamánových pochúťok, že pri ich vykladaní na pás sa ľudia naokolo obzerajú či náhodou neprišla vojna a len neveriacky krútia hlavami. Zbožňujem hranice lebo viem, že za nimi nebude všade prítomná Mariana Ďurianová a nemusím tu prijímať hovory, ktoré nechcem a môžem sa vyhovoriť na to, že som bol mimo.
Za predposledným tunelom Slovinska sme zvyknutí vítať jar, teplota tu obvykle rapídne stúpne. Ale čo to? Vychádzame z tunela a na predné sklo nám padá dážď a teplomer ukazuje 7 stupňov.
S kamennými tvárami parkujeme na vyhliadke v Črnom Kale a pozorujeme ako je všetko pod nami v oblakoch, z ktorých sa valí neúprosný dážď.

...ľavou rukou oblý bočák, vytočiť sa, pravačka na dvojprstovú lištičku, založiť ľavú pätu, prechytiť pravačkou na bočákovú lištu, ľavá noha pod seba a poskok do bočáku, vyklepať bandasky, cvaknúť istenie, namádžovať, pravá ruka do madla, ľavá nakríž, ľavá noha pod seba na vyšmýkanú plôšku, prvá ďaleko doprava na rozpor, pravou rukou bočáková lišta na dva prsty a skok do bočáku ďaleko vľavo... (Hugolina 7b+)

Bežný deň s príchuťou dažďa, vetra a zimy
Vyhliadka sa stala naším útočiskom na najbližšie štyri týždne. Každý večer tu parkujeme Milanov oplík, ktorý v sebe skrýva priestranný apartmán pre dve osoby, je schopný sa behom sekundy pretransformovať na kuchyňu a ráno nás odváža pod skaly.
Prvé dni sme prichádzali pod skaly s presvedčením, že dnes liezť určite nebudeme, keďže je šesť stupňov a leje ako divá sviňa. No z tohto nášho omylu nás zakaždým vyviedli autá miestnych borcov, ktorí už liezli v previsoch a uhýbali sa kvapkám padajúcim zo všadeprítomných ciagľov.
Prvé „jarné“ pohyby na skalách pripomínali skôr ťahanie vreca so zemiakmi ako lezenie, každý vážnejší krok nám spôsoboval problémy s dýchaním. Pýtam sa sám seba „čo si čakal, krémeše“?
Znie to super – dvaja borci, mesiac lezenia, bivak v aute, pravidelná teplá strava a no stres... Hm... to sme si mysleli aj my prvý týždeň, po ktorom nás to čiastočne prešlo. Dážď vystriedal patagónsky vietor, po ňom prišli ranné mrazy... mínus 10... neveriacky zízame na teplomer.
Obkľúčení týmito všetkými rozmarmi prírody sa snažíme normálne fungovať – budíkové ráno, zohrievanie vody na kávu a čaj, snaha niečo v tej prekliatej kose (poprípade daždi) do seba natlačíme a vyrážame v neľudských podmienkach pod skaly. Jediné čo ma drží v teple je moja páperová bunda a od nepríjemného vlhka ma chránia nohavice a bunda od Trek Sportu. Ráno čo ráno hrávame hakísa a naše oči postupne tlačia ručičky hodiniek aspoň na desiatu, keď v skalách začne svietiť slnko a tak sa naše skrehnuté telá aspoň čiastočne vyhrievajú.
Na rozlez dve 6áčka cez mokvajúci nit a jedno 7áčko... to všetko v sprievode ušitrhajúceho plaču niekoľkomesačných detí, ktorých rodičia bez mihnutia oka lezú... A môžme sa pekne rozcvičení presunúť pod naše projekty. Veľká časť ciest, ktoré tu lezieme patria k tým menej frekventovaným, a tak máme dosť času na nacvičenie jednotlivých krokových pasáží a na samotné ostré pokusy.
Lezieme od položených platní cez kolmé stienky až po previsnuté, ba až stropové cesty po chytoch všemožných tvarov – od ciagľov, malých líšt, madiel, stiskov až po obliny, spoďáky a bočáky, cvakáme krásne lesklé bolty (občas aj nie), padáme namraky... naše laná by vedeli rozprávať...
Cez týždeň nám dni spríjemňujú domáci, medzi ktorými sme stretli aj mnoho známych osobností z lezeckého sveta, víkendy sú v znamení česko-slovenských nájazdov, takže o zábavu je vopred postarané.
Ako padá piata hodina, slnko začína zapadať, ochladzuje sa a našou jedinou úlohou je navariť si niečo z nášho širokého výberu jedál, zaľahnúť do spacáka, čítať Hlavu XXII a Proces, pomedzi to staré Montany a magazín Xstream, poprípade diskutovať o jednotlivých krokových sekvenciách v našich projektoch.

...ľavá ruka na spoďobočák do dierky na tri prsty, ľavá noha vysoko doľava, pravá na trenie, založiť ľavú pätu za buľvu, pravou oblý stisk, zamknúť ho na lištu, pritiahnuť sa pätou a ľavačkou malý stisk, pohupnutie pravačkou do lepšieho stisku na označenú čiarku, ľavá ruka na bočák, nohy na trenie pod seba a skok do madla pravou rukou, cvaknúť istenie pri kolenách a no hand rest... (Figa 7b+)

Ropná škvrna v bazéne
Po dvoch dňoch aktívneho lezenia si doprajeme deň oddychu – rest day. Tieto dni si užívame plnými dúškami, sú v znamení obžerstva, slnenia, snenia, hygieny a prechádzok popod skaly, pri ktorých nám Pavlov podmienený reflex nedovolí, aby sa nám nezačali potiť ruky.
Tieto dni slúžia hlavne našim telám, doprajeme im aby mali aspoň ako takú šancu oddýchnuť si. Regeneráciu nepodceňujeme a v pravidelných intervaloch navštevujeme termálne bazény.
Naše telá sa vo chvíli keď vstupujeme do bazénu ocitajú úplne v inom svete, obklopuje ich horúca voda, všade striekajúce vírivky, voda padá pomaly z každej strany, masíruje naše telá, ktoré sú už dosť nakašu...

Po niekoľkých týždňoch, už ani neviem po koľkých, sa na oblohe opäť objavili zlovestné mračná, padla hustá hmla, pri ktorej človek nevidel ani kam stúpa nieto ešte kam lezie, chyty sa stali mazľavými a na našich vlhkých rukách bolo vidieť len franforce zodratej kože... 
Ideme domov...

Text: Patrik Barjak
Foto: Vlado Linek, Igor Koller, Patrik Barjak