Pozbierali sme ľudí do auta, nabalili auto a vybrali sa naprieč všetkými zápchami za jarným rozlezením do vápencových big wallov Chorvátska.

Chcel som tam ísť už niekoľkokrát, ale vždy z toho zišlo. 25. 4. 2008 ma pozvali do Himalayan Clubu do Londýna na prednášku o Himalájach k ich 80. výročiu založenia. Rozhodol som sa, že pôjdem autom a konečne navštívim aj Fontáč. Bol som veľmi rád, že sa ku mne pridali aj Miška s Paťom, aspoň bude cesta ubiehať lepšie.

Každý si rád prečítame pútavý článok o tom ako niekto niekde bol, objavil nejakú novú a peknú oblasť či vyliezol nejakú extrémne ťažkú cestu, no myslím, že v repertoáre článkov chýbajú články, ktoré by nám priblížili, predstavili a uľahčili zorientovanie sa v nejakej pre nás novej oblasti.

...tak ako vždy slnko svieti nad oblakmi, tak sa vždy dajú nájsť skaly, kde sa dá liezť a svieti tam slnko...

Po vystúpení na Bielej vode Mišku chytil panický strach z medveďov, všade ich videla, počula a dokonca ma skoro presvedčila, aby som vyhodil salámu, čo som mal v batohu.

Pozerám na skalu… Neverím vlastným očiam. Oranžový vápenec, všade naokolo ciagle, ktoré sa dajú držať na stisk, na spoďáka, bočák...