Po vystúpení na Bielej vode Mišku chytil panický strach z medveďov, všade ich videla, počula a dokonca ma skoro presvedčila, aby som vyhodil salámu, čo som mal v batohu.
Začala to úplne klasicky kúpou lístka na posledné IC z Bratislavy v stredu večer. Cesta prebiehala úplne kľudne, rozhovor striedala zaklonená hlava s otvorenými ústami, návštevy WC a požierania nedozierneho množstva zásob, ktoré sme so sebou mali.
Po vystúpení na Bielej vode Mišku chytil panický strach z medveďov, všade ich videla, počula a dokonca ma skoro presvedčila, aby som vyhodil salámu čo som mal v batohu...našťastie ma nezlomila…
Na chatu sme dorazili okolo polnoci, všade ticho, teplo, kľud, a tak sme sa zložili v prázdnom kumbále, ktorý ostal až dokonca naším útočiskom.
Ráno sa nieslo v znamení vylihovania, jedenia a čakania na Jarku a Janku. Okolo 10 dorazili baby a ja s Miškou sme vyrazili na prechádzku do Červenej doliny. Pri mužíkoch, ktorý odbáčajú do Jastriabeho sedla začal pod nohami prešmykovať sneh ku ktorému sa pridal silný vietor a hmla. Vystúpili sme do sedla pod Jahňacím štítom, kde sme sa pre veľa snehu a silný vietor od severu otočili späť na chatu. Večer bolo premietanie fotiek z thtéčok spred 50, 60..70-tich rokov. Seniori lúštili na fotkách tváre, hádali mená, no úprimne povedané pre nás mladších to nebola žiadna zábava :-).
Na druhý deň sme sa zobudili do pekného slnečného dňa, a tak sme sa spolu s babami rozhodli, že prerazíme do Baranieho sedla, kde sa podľa času rozhodneme či sa vrátime spať alebo to obídeme cez Térynu a Svišťovku späť. Počasie bolo ukážkové, dalo by sa aj liezť keby všade neležala metrová vrstva snehu, sneh bol dokonca aj v južných stenách.. Šlapalo sa nám dobre, postup nám spomaľoval sneh, ktorý sa nachádzal už niekoľko výškových metrov nad reťazami. V miestach, kde na neho svietilo slniečko sa išlo dobre, no v závere doliny sme boli nútení prejsť niekoľko stoviek metrov po tieni, kde bol sneh úplne zmrznutý na ľad, a tak do rúk putovali špicaté kamene na pripadne „zabrzdenie“ pádu a ja ako prvý som išiel presekávať ako-také stupy nech to prejdeme bez nejakých vážnejších komplikácií. Pod Baraním sedlom sme dobehli trojicu chalanov, ktorí uvažovali či to majú risknúť a bez mačiek skúsiť preraziť cez sedlo. Išiel som to skúsiť, no po pár desiatkach metrov v čistom ľade s kameňom v ruke som sa rozhodol, že sa otočíme, čo urobili aj chalani a začali sme zostupovať. Cestou späť sme sa pekne na slniečku napapkali, presušili mokré veci a pianko zostúpili na chatu. Večer sa niesol v znamení Dodovych diákov z osemtisícoviek a zakončili sme to snowbordistickým videom. Večer bol pomerne kľudný, rušili sme ho asi jedine my našou niekoľko hodinovou hrou „Človeče, nehnevaj sa!“
V sobotu bolo úplne odporné počasie, von sa vybrali len masochisti, medzi nimi aj Jarka s Jankou, ktoré sa šli prejsť do Kopského sedla. My sme leňošili na chate, prešli sa okolo plesa a pozorovali varenie gulášika, ktorý mal byť na večeru a aj veru bol a úplné perfektný. Po ňom nasledovalo opäť premietanie diákov z THT tentokrát však len pár dní starých a večer zavŕšila diskotéka. My sme si omámení guľášom a kofolou ešte dali večer v bare chlebíky s masťou a cibuľou a slastne za dunenia diskorytmov zaspali až kým nás ako každý deň doposiaľ nezobudili naši spolubývajúci niekoľko desatminutovým šušťaním igelitiek. Pobalili sme si saky paky a fičali dole na bus smer PP. Bágle sme dali do úschovne a naše vymrznuté telá sme šli prehriať do AquaCity Poprad. No nekúp to, sauna a bazén na 2 hodiny za 80 Sk.
THT bolo z veľkej časti poznačené počasím, bolo pomenej ľudí, nedalo sa liezť, ale myslím, že sa to nejako veľmi neprejavilo na atmosfére, ktorá bola veľmi dobrá.
