Už na jeseň som vedel, že jar roku 2007 chcem stráviť niekde na juhu, v teple a hlavne tam chcem liezť. Pôvodný plán bolo Španielsko, no ponuka, ktorú mi dali Kazo s Aňou sa neodmieta, a tak celú zimu tvrdo „trénujeme“, aby sme to tým Turkom ukázali....

Je niekoľko dní do odletu a ja ešte netuším či vôbec niekam idem. Účet na bode mrazu a peňaženka prázdna, a tak nastáva ťažká dilema, prehĺbiť či neprehĺbiť moju finančnú dieru? Rozhodujem sa pre risk, veď predsa risk je zisk...a už sedím v lietadle smer Ankara.

Termín odletu bol stanovený na 26.1. 2007 ráno z Viedne. Na letisku sa spoznávam s Elou, manželkou Rasťa Križana, na ktorého pozvanie a odporúčanie sme sa rozhodli pre Turecko. Let trvá necelé tri hodinky, počas ktorých sa dozvedáme od Ely rôzne informácie o Turkoch, Turecku, o ich zvykoch, o veciach, ktorých sa máme vystríhať, a v neposlednom rade nás zaujíma aj všetko ohľadom tureckých hôr a oblasti kam smerujeme.
Po prílete nás už čakal Rasťo Križan (konzul SR v Turecku), ktorý nás odviezol na slovenskú ambasádu kde sme si trochu oddýchli a začali plánovať ďalší postup. Dohodli sme sa, že cez víkend spoločne vyrazíme za kultúrnymi pamiatkami Turecka.

Ako prvé sme navštívili podzemné mesto Derinkuyu, kde sme sa presvedčili, že človek dokáže žit ako krtko. Toto mesto malo 7 poschodí pod úrovňou zeme a slúžilo ľudom počas vojny ako útočisko na prežitie aj niekoľkých mesiacov. Odtiaľ sme sa presunuli do Capadocie čo sú pieskovcové veže, v ktorých si ľudia vyhĺbili svoje príbytky. Po romanticky strávenej noci v miestnom penzióniku vytesanom v jednej z pieskovcových veží sme sa za sneženia a s jediným stieračom vrátili do Ankary, odkiaľ sme sa v noci presunuli autobusom do Antálye.
Po príchode sme boli mierne dezorientovaní, pretože informácie od Rasťa sa rozchádzali s informáciami, ktoré nám lámavou angličtinou dávala tetuška na informáciách. Skúsili sme šťastie u miestneho obyvateľstva, ktorému stále dookola opakujeme dve jediné turecké slová, ktoré vieme, tirmanmak (liezť) a Geyikbayiri (oblasť kam sme smerovali; neskôr sme sa dozvedeli, že to znamená niečo ako kozorožec). Takto rukami, nohami nasmerovaní po chvíli, ani neviem či šťastím či náhodou, sedíme v autobuse (v miestnom jazyku dolmuš), ktorý nás vezie so dedinky Čakirlar. Počas cesty pozorujeme miestnu krajinu, ľudí a mňa osobne asi najviac zaujímajú na solárne panely napojené sudy, v ktorých sa na streche každého domu ohrieva voda. Z Čakirlaru do nášho campu je asi ešte 10 km do kopca. Premávajú tu 2 autobusy za deň, a tak sme odkázaní na stopovanie. V Turecku stopovanie funguje úplne perfektne, a tak sa celkom rýchlo dostávame až ku campu.

V campe nás vítajú nejakí miestni kumpáni a majiteľka campu, Rasťo ju nazval Teta Hulička, pretože je stále veselá. Rozkladáme stany, vybaľujeme veci a kocháme sa doslova nenormálnymi výhľadmi na miestne skalky.  Miestny oranžový vápenec s ciagľami sa nám z diaľky vôbec nezdá ako vápenec, a tak ihneď vyrážame liezť.  
Pozerám na skalu… Neverím vlastným očiam. Oranžový vápenec, všade naokolo ciagle, ktoré sa dajú držať na stisk, na spoďáka, bočák… Neuveriteľné množstvo možností. Pozriem vpravo, cesta začína uklonenou platničkou po malých chytoch, pokračuje previsnutými ciagľami a výlez je v technicky  kolmej platni. Pozriem doľava, mierne položená až kolmá platňa, na ktorej je prilepený dlhý ciageľ. Kuknem hore a nado mnou je obrovský previs, v ktorom sa veľké chyty striedajú so stiskmi na ciagľoch. Vyberáme si najprv nejaké ľahšie cesty na zoznámenie sa s oblasťou. 6a-čka kombinujeme s nejakými 6b(+) a zisťujeme, že stisky sú pomerne nepríjemné, dosť na nich nateká. Je to to, čo my odchovaní na slovenských skalkách nevieme liezť. Práve preto, že sa v stiskoch necítime úplne doma, snažíme sa ich každý deň liezť (čo iné nám ostáva... ).Lezecké dni prebiehajú veľmi podobne. Ráno vstávame až po východe slnka, aby nám blahodárne slniečko prehrialo naše stuhnuté kosti po chladnej noci. Na terase domu tety Huličky schrúmeme nejaké ovsáky alebo chlebík a vyrážame do skál. Prístup je priam božský, 5-10min chôdze a človek je pod nástupom. Každý deň sa snažíme meniť sektor v ktorom lezieme, no aj tak najviac času trávime v previsnutých cestách. Spočiatku sme mali trošku problém zvyknúť si na všadeprítomné stisky, no časom sme sa s nimi zžili a začali sme pokukávať aj po ťažších cestách. Začali sme v nejakých 7áčkach a končili až pri... nie až tak ďaleko. Zistili sme, že cesty tejto obtiažnosti púšťajú, aj keď niektoré nás poriadne vytrápili. Po celodennom lezení na slniečku sa poceste do campu snažíme nazbierať nejaké drevo, aby sme si mohli večer zakúriť v piecke v prístrešku vedľa domu tety Huličky. Dlhé chladné večery trávime varením dobrôt a každodennom hrou „Človeče nezlob se“ s miestnymi borcami, s Erdemom, Mümminom a s Gamze. Samozrejme sme neliezli každý deň, po dvoch dňoch lezenia sme si dali deň voľno počas ktorého sme navštívili mnohé turecké pamiatky ako napríklad Perge, Termesos, Avanos, Aspendos, Olympos, Trebena Antic city a Chiméru.
Ku koncu výjazdu sme sa všetci cítili veľmi dobre rozlezení a na našej stúpajúcej výkonnosti sme cítili, že tento výjazd bol pre nás veľkým prínosom. Pokiaľ by sme tu ostali o týždeň či dva dlhšie, tak by sme pokojne mohli nastúpiť aj do niečoho oveľa ťažšieho.
Až po Turecku som si uvedomil, že naozaj len intenzívnym lezením sa dokáže človek výrazne zlepšiť. Tak sa netreba báť a treba to risknúť, veď predsa risk je zisk...
Vylezené cesty:

Vlado „Kazo“ Linek
Sabotaj 7b+ PP
Power Slave   7b+  PP
Psycho Sheppard  7a+ PP

Aňa Lineková
Agustos Bocegi    7a  PP
Karinca    7a  PP
In Ordan    6c+  OS   

Patrik Barjak
Sabotaj 7b+ RP
Power Slave   7b+  PP
Inner Smile    7b+ PP
Psycho Sheppard    7a+ PP
Amele    7a+  PP