Po minuloročnej Aconcague sme s Maťom plánovali určite niekam vyraziť. Najlepšie do výšok, no vente bianco nám pre tento rok udal iný smer. Plánovali sme Nepál, neskôr Indiu, no po tom ako nám pár potencionálnych členov odrieklo účasť sme ostali len dvaja. Dali sme aj pokus zohnať nejakú ďalšiu dvojku, no bez výsledku. Ostali sme ako dvaja teplí bratia. Slabá sezóna, nerozlezení, Maťov boľavý chrbát nám nedával veľa možností kam vyraziť. Chceli sme liezť, nechcelo sa nám mrznúť a obávať sa padajúcich kameňov, poprípade sedieť v stane a čakať na počasie. Chceli sme liezť, tak sme išli na istotu, do afrických Yosemitov.

       Pár týždňov pred odchodom sme kúpili letenky, pobalili veci, ktoré sme mesiac nevybalili zo svine (frendy, portaledge, stan, varič...) a v polke septembra sme vyrazili z Viedne cez Paríž na Maurícius a odtiaľ do Antananariva. Nasledoval taxík za dvanásťnásobok dennej mzdy na Madagaskare, ubytovanie v hostelíku a obed v reštike (neskôr sme sa dozvedeli, že večer to funguje ako bodrel), nákup a... A cesta do hostela, počas, ktorej mi asi po dvoch hodinách strávených na Madagaskare detská ukradli z vrecka mobil. Jediné spojenie s domovom zmizlo. Mali sme aj satelitný telefón, no ten nejako nechytal signál. Kto nás nepozná, tak Maťo a ja sme veľkí držgroši, preto sme sa aj počas tohto tripu rozhodli, že nevyužijeme služby žiadnej drahej miestnej agentúry, ktorá by nás dopravila all inclusive do campu, ktorý je vzdialený 500km.  Večer sme stihli ešte kúpiť lístky do ďalšieho kontrolného bodu našej cesty, do Fianarantsoa. Prvá noc v Afrike mala vôňu repelentu.

      Cesta do campu Catta je dlhá pokiaľ idete miestnymi spojmi. Nie je tu ani kilometer diaľnic a teda 400km cesta do Fianarantsoa trvá v rozmedzí 8 až 10 hodín. Nám sa našťastie podarili vo Fiane zohnať miestnych borcov, ktorí poznali camp Catta a za prijateľnú sumu nás tam zviezli. Camp Catta je magické miesto plné stromov, kvetov, lemúrov a hlavne veľmi milých osôb. Pre nás sa tento camp stal domovom na najbližších 20 dní. Prenajali sme si miesto na stan pod prístreškom, ktorý nás chránil pred žeravým slnkom. Steny Tsaranora, Lemur wall, Karambony a mnohé iné sú hneď nad campom, takže každý náš pohľad patril im.

  Prvé tri dni boli v znamení rekognizačného lezenia v Lemur wall, ktorá je vzdialená zhruba 45 minút od campu, dá sa tam liezť poobede, výška je od 250 do 300 metrov. Hlavne sme sa chceli rozliezť na miestnom matroši, naštartovať morál, porovnať klasifikáciu a dobre si zaliezť. Výber ciest padol na miestne klasiky. Ebola 6b+, Pectorine 6b a Black magic woman 6c. Cesty sú pomerne dobre odistené, dá sa nimi zlaniť. Odporúčam ich liezť zhruba po 14 00 kedy do nich už nesvieti slnko čo ale neznamená, že čierna skala nie je horúca. Celkovo lezenie v týchto stenách by sa dalo charakterizovať ako platňové lezenie po šupinách, lištách. Málo špár, málo previsov. Aspoň v tom čo sme my liezli. Po lezení človek necíti ani tak svaly a kožu na prstoch ako nohy a prsty na nohách, ktoré sú dorasované z lezečiek. Dávame dva dni rest. Druhý deň si vynesieme veci pod asi najznámejšiu cestu v oblasti, pod Out of Africu, 7a/+, 600m. Budíček o tretej, suchár do huby, zapnúť čelovku a vydať sa vstriec teplej noci. Maťo nastupuje do prvej dĺžky ešte za šera o 5 10. Lezieme naľahko, tenisky, čelovky, 3 litre vody, bez jedla. Za dve a pol hodiny sme preliezli prvých šesť dĺžok. Slnko začína páliť, nohy v lezečkách sú napučané, z čela tečie zmes potu s krémom. Každou hodinou sa náš postup spomaľuje, nohy viac bolia, voda sa míňa. Posledná dĺžka. Jedna z dvoch kľúčových. Našťastie je v nej tieň a lezečky ako tak držia na horúcej skale na trenie. Už ani veľmi nečakáme, ideme na to. Melieme z posledného, slnko nás poriadne vyšťavilo. Niekedy je slnko blahodárne, no tu človeka doslova suší zaživa. Maťo za revu dolieza ku mne, prezúvame, čaká nás dlhý pešo zostup. Keď vám niekto povie, že máte ísť kuluárom dole, no za žiadnych okolností nemáte vojsť až do pralesa, tak ho poslúchnite. My sme vkročili a poviem vám, že predierať sa hodinu trávou, kríkmi, pichliačmi nie je slasť po 600 metroch lezenia a ešte k tomu aj smädní. Akosi sme predtým ako sme sem vkročili zabudli na vetu: „pred koncom kuluáru je naľavo polica, po ktorej treba ísť... .“

       Dva dni rest. Poučenie z posledných dvoch dní restu? Nevarte paradajkovú polievku z čerstvých paradajok bez ničoho a ešte k tomu v Afrike. Prečo? Lebo namiesto dvoch dní budete restovať tri. Po mojom rozvrate vnútorného prostredia sme nastúpili do cesty Tsarandonga za 7a na Lemur wall. Ide o veľmi pekné lezenie v platniach, ktoré je okorenené zaujímavou činnosťou. Premýšľate, ktorý bolt nad vami cvaknete, a ktorý nie. Je to príjemné spestrenie dňa. Ubezpečujem vás, že v inej ceste v miestnych stenách vás táto myšlienka už nenapadne.

       Už máme dosť týchto kratších ciest, chcem nastúpiť opäť do niečoho väčšieho. Podľa sprievodcu si vyberáme málo lezenú cestu, Hijos de la Pedri, 7b+ , 600m. Premýšľame aký štýl prelezu zvoliť, či budeme ťahať portaledge alebo budeme fixovať alebo to skúsime preliezť za deň, ale to bude asi prinajlepšom AF. Vyberám si cukrovinky čierny princ z prvého výkladu pre kolegov z práce a k tomu 250 metrov fixov. Prvý deň vynáška materiálu a 5 dĺžok lezenia. Natiahli sme si to pod kľúčovú dĺžku. Osobne som očakával, že to bude zatiaľ ľahšie, no mýlil som sa. Cesta v spodnej časti vedie čiernym pásom skál, ktorý vznikol tečúcou vodou. Skala je tu mierne drobivá, sú tu malé vymyté chyty a ešte k tomu aj autori cesty šetrili boltmi. Nasledujúci deň chcem dať aspoň pokus preliezť kľúčovú dĺžku. Nohy máme po dvoch dňoch namaderu, ale skúsime. Do konca života si už budem pamätať pojem untouchable flake. Pod touto šupinkou som si predstavil šupinu veľkosti chladničky. To čo nás hore čakalo bola der šupina dlhá asi 6 a široká 1 meter, ktorá bola položená len na trse trávy. Kľúčové kroky sa robili tesne nad ňou takže pády by ju mohli veľmi ľahko atakovať.  Ďakujem Maťovi, že tieto kroky preliezol bez ujmy na mojom zdraví, keďže štand bol asi 20 metrov pod touto fešandou. Dolezené pre dnešok, zafixované, opatrene zlaniť okolo flaku a rest. Už viem prečo cesta nie je tak často lezená. Deň rest, budík na 2 00, obligátny suchár, vyžumarovať, doliezť ostatné dĺžky, zlaniť, stiahnuť fixy, upratať. Napísal som to za 4 sekundy, robili sme to celý deň, od tmy do tmy. Som rád, že sme opäť vyliezli ďalšiu peknú cestu, nie za deň, trvalo nám to dlhšie, ale zaliezli sme si dobre, som spokojný. S výberom ďalšej cesty sme išli naisto.

       Veľmi dobré referencie má Cucumber flying cirkus, 7b+, 600 metrov. Štýl lezenia sa nám osvedčil. Oddýchneme deň a ideme na to. Ušetrili sme kus síl, veci máme už pod stenou. Cestu opäť preliezame vo viacdňovom záťahu. Maximálna spokojnosť, odporúčam každému návštevníkovi oblasti. Keď sme sem prišli, tak som mal pocit, že tých 20 dní čo nás čaká je nejako veľa, že sa tu budeme nudiť, no dnes je náš posledný deň. Zajtra odchádzame. Večer sa rozlúčime s Adamom Ondrom a Pietrom, ráno skoro vstávajú, idú preliezť nejaký ďalší miestny prásk, ktorý ešte nik nedal. Adam je fakt pán lezec, klobúk dole. Mladý, rozhľadený chalan so správnymi názormi bez zbytočného pocitu nadradenosti keď vylezie niečo o čo sa pokúšajú lezci mesiace a on to prelezie za dva dni. Chcel som ísť skôr spať, no miestny pre nás pripravili rozlúčkový večer. Navečerali sme sa a keď francúzski dôchodcovia išli spať, tak sme kecali pri bare a na parkete sa naučili pár krokov k novodobým africkým songom.

       Najbližšie dni strávené cestovaním do Antananariva majú spoločné s tými počas, ktorých sme šli sem len to, že slúžia ako prostriedok na presun z bodu A do bodu B. Základná odlišnosť je v našom vnímaní Madagaskaru teraz. Oveľa viac si užívame miestnych ľudí, veselé detská, farby krajiny, lepšie chápeme niektoré veci, ktoré sa tu dejú a pre belocha sú mierne nepochopiteľné. Odchádzame z campu, sme plní pocitov, pozitívnych pocitov, ktoré v nás zanechali mnoho radosti, pozmenili naše nazeranie na svet, naše priority, pripomínajú nám, že aj z mála sa dá naozaj úprimne tešiť. Po návrate sa každý pýta ako bolo. Nie je možne ani jednou a ani desiatimi vetami opísať ako sme sa mali, čo sme zažili. Áno, dá sa opísať to, čo sme vyliezli, videli, dajú sa premietnuť fotky a ukázať ľudom ako to tam vyzerá, ako sa tam žije, aké je lezenie. Nedá sa však opísať pocit, ktorý človek zažije len tam, ktorý sme si priniesli domov. Madagaskar je čarovné miesto, ktoré by mal každý kto môže navštíviť. My sme na Madagaskare tiež niečo nechali, no je to zanedbateľné minimum a pevne verím, že ten kus mňa, nás, tam nič nezmení, že ostane taký ako bol. No to, čo sme si odtiaľ s Maťom odniesli je niečo čo vo mne vyvoláva úsmev a radosť zo života. Odporúčam každému. Nielen to lezenie...

Chcem podakovať Salymu z bratislavského Treklandu za materiálnu podporu.

Základné info o cenách:

- letenka 1 250e

- letisko ® camp 250e (cez agentúru)

- Antananarivo ® Fianarantsoa 10e (mikrobus)

- požičanie stanu v campe 24 000ar, miesto pre stan 7 000ar

- pivo 4 000ar

- 1,5l minerálka 3 000ar

- večera v campe 15e

- raňajky v campe 5e

- hostel Antananarivo ( Jacaranda) 8e/osoba

- hostel Fianarantsoa (Mini craq) 9e/dvojposteľ

2 600ar = 1e

2 050ar = 1 USD