Expedícia Trek Sport Puscanturpa Sur 2008
Pred mojim odchodom do Peru sa ma doma pýtali prečo práve peru, prečo sa tam tak teším a prečo nemôžem ostať liezť v lete napríklad v Tatrách. Odpoveď mi bola od začiatku jasná.
Peru je krajina s neskutočne krásnymi ľuďmi v pestrom oblečení a s dobrým srdcom, hory sú tu tak monumentálne, že človek je schopní celé hodiny sedieť a dívať sa , je tam kompaktná skala plná špár a kútov a počasie je tu v tomto období stabilné, pretože tu je zima, čo znamená, že je obdobie sucha.
Celá táto naša expedícia začala niekedy koncom roka 2007, kedy sa začala formovať zostava ľudí. Tá sa ustálila na piatich super ľuďoch: Vlado Linek (Trek Sport), Aňa Lineková, Matej Duda, Stano Filkor a Patrik Barjak (Trek Sport).
Výber oblasti a cieľa sme prenechali na toho najskúsenejšieho z nás. Kazo sa pozná s mnohými svetovými lezcami a jedným z nich je Oriol Anglada, ktorý mu odporučil svoju cestu v pohorí Cordilliera Huyahuash. Tak sa naším cieľom stala cesta „El guardian de Pachamama“, klasifikácie 7c na kopec Puscanturpa Sur. Od Oriola sme mali nákres cesty, niekoľko fotiek z cesty a informáciu, že cesta sa nachádza v kompaktnej skale a ide o špárové lezenie.
Neskutočne krásni ľudia v pestrom oblečení...
Zo Schwechatu odlietame pekne naložení, každý z nás má okolo 50 kilogramov batožiny. Do Limy prilietame 14. 6. 2008. Úvodné prehliadky a kontroly nám nekazia náladu až do chvíle, kedy zisťujeme, že nám nedoleteli dve batožiny s tým najpodstatnejším lezeckým materiálom. Napriek tomu odchádzame do Huarazu ležiaceho vo výške 3100 m.n.m. po prísľube leteckej spoločnosti Air Comet, že batožinu nám dopravia do Huarazu. Nasledujúce dni boli v znamení telefonovania, faxovania, aklimatizácie a čakania na batohy. Na šiesty deň ide Kazo spolu so Stanom do Limy nočákom, aby tam vydolovali svoje batohy zo skladu Air Comet a večer sa s nimi mohli vrátiť späť do Huarazu. Ďalšie dva dni bojujeme s cestovnými agentúrami a hľadáme najprijateľnejší spôsob, ako sa dostať pod náš vysnený kopec. Ľudia čo sa tu zdali byť takí milí a priateľskí sa vplyvom peňazí menia na klamárov a zlodejov a keď po ôsmich dňoch vyrážame z civilizácie preč, sme všetci spokojní a tešíme sa.
Monumentálne hory
Nasadáme do objednaného autobusu a vyrážame do Llamacu, kde sa stretávame s našim driverom Eserom, ktorého sprevádza 14 somárov, ktoré nám budú najbližšie tri dni robiť spoločnosť. Cesta do základného tábora pod Puscanturpu bola pestrá. Bolo pre ňu typické, že sme behom niekoľkých desiatok minút nastúpili stovky metrov, ktoré sme následne naklesali. Ráno sme sa bavili nakladaním somárov, večer vykladaním. Poslednú noc nás Eser ubytoval v jeho rodnej dedine, v Huayllupe odkiaľ sme sa ráno vybrali na záverečný trek pod Puscanturpu. Eser nám na cestu pribalil svoju 65 ročnú mamu, ktorá nám robila spoločnosť pekné 2 hodiny a boli sme vždy radi, keď nás počkala v strmom kopci. Po jej odchode sa počasie akosi pobláznilo a počas ďalšej cesty nás postretli tri snehové búrky. Medzi nimi nám náladu vylepšil úžasný pohľad na vytŕčajúcu Puscanturpu spoza mrakov. Bolo úžasné takto z diaľky sledovať tento 800 metrov vysoký masív, ktorý má dva vrcholy, Puscanturpa Norte, 5652 m.n.m. a Puscanturpa Sur, 5550 m.n.m. . Do základného tábora prichádzam súčasne so somármi a skladáme veci, narýchlo staviame stany a zakrývame čo sa dá pred ďalšou búrkou. Pomedzi to pomaličky prichádza Maťo s boľavými klbami, Stano, ktorého trápila výška a nakoniec Kazo s Aňou, ktorá mala zapálené priedušky. Varíme rýchlu večeru, čaj a zaliezame do stanu, každý vstrebávať svoje nové myšlienky a pocity.
Kompaktná skala plná špár a kútov
Prvé dni v základnom tábore boli plné ničnerobenia. Flákali sme sa hore-dole, triedili lezecký materiál, jedlo, fotili a filmovali okolie, učili sa názvy okolitých kopcov a hlavne sme sa snažili čo najlepšie aklimatizovať, keďže náš základný tábor ležal vo výške 4700 m.n.m. a naša cesta začínala približne o 150 výškových metrov vyššie.
Naložili sme si niečo cez 15 kilogramov a pustili sme sa do boja s rozbitou suťou. Na nástupe, ktorý sme celkom ľahko našli sme boli za 40 minút, tento čas sa každým dňom skracoval a skracoval. V úvodných metroch svietili tri nity, skladáme veci a rýchlo dole s vierou, že zajtra už polezieme. V noci snežilo, a tak sme sa ráno nemali kam ponáhľať, pretože do prvej dĺžky začalo svietiť až okolo obeda. Prvá dĺžka nejako vyšla na mňa. Vešiam na seba nevyhnutný materiál a v ukrutnej zime a vetre sa púšťam do kľúčového kúta s 3 nitmi, ktorý je ešte celý ponorený do tieňa. Stihli sme len jednu dĺžku. V tejto zime sa viac asi ani nedalo, len zaveliť na ústup. Zima bola neúprosná aj v noci kedy teploty klesali niečo pod - 10°C ku ktorým treba pridať vysokú vlhkosť vzduchu. Nasledujúce dni sme s prvým slnkom na konci fixov pod kľúčovou 85 metrovou dĺžkou. Vešiame materiál na štand a ideme dole dať deň oddych.
Maťo so Stanom nastúpili do SZ hrebeňa Puscanturpy Norte. Sneh a ľad v ceste ich výrazne spomaľoval , a tak sa večer rozhodli pre návrat. Urobili dobre, v noci pekne mrzlo a hore by asi nemali najlepší bivak.
Ráno balíme posledné veci a a už spolu s Aňou vyrážame vstriec 85 metrovému kútu, ktorý vidieť aj zo základného tábora. Dĺžka za 7a vyšla na Kaza. Vešia si na seba všetko s označením micro a vyráža. Vzdychá, zakladá, bojuje, občas sedí, no po hodinke boja v tejto na techniku náročnej dĺžke je na štande kričí zruš. Počas môjho lezenia Kazovej dĺžky neustále nakúkam do dĺžky nado mnou. Budí vo mne rešpekt. Na štande sa trochu rozdýcham a dávam na seba čo sa zmestí, no skôr čo sa zmestí do uzunkej špáry. Idem. Čaká ma 45 metrová špára za 7c s dvomi nitmi. Prvá tretina ide voľne, aj špára je odisti teľná. Cvakám prvý nit a sadám, idem si vyzbierať istenia pod sebou. Ďalšia časť cesty ide čiastočne voľne a čiastočne technicky, no úsek nad druhým nitom je zúfalý. Úzka špárka do ktorej mám tak maximálne tri istenia, plná hliny a machu, a tak sa môj postup spomaľuje skobovaním a čistením špáry. Pri západe slnka cvakám štand a pelášim dole.
Nasledujúci deň balíme posledné veci, výškovú stravu, mačky a cepíny a skoro ráno nastupujeme do steny. Prekonávame stovky metrov po fixoch a s prvým slnkom nastupujem do ďalšej dĺžky na pilieri. Dĺžka nie je obtiažnostne náročná, no značne rozbitá a zaistiť sa tu nedá nejako reálne. Dĺžky ubiehajú celkom rýchlo, jediné čo nás ešte čaká je širočina za 8+/9-. Zdola vyzerá dosť nepríjemne. Začína na šírku dlane, rozširuje sa na päsť a v hornej časti asi po 20 metroch je široká akurát na nášho najväčšieho camalota číslo 6. Nastupujem, pomaly stúpam, zakladám camalot za camalotom, postupne odbúdajú a stále som ľahší a ľahší. Z lezeckej polohy si vyťahujem tie najväčšie camaloty čo máme a leziem ďalej. Parádna špára, koža napadrť. Vyliezam na vežičku. Na pomocnej repke si vyťahujem všetky malé camaloty vo viere, že sa zmestia do tej vlásočnicovej špáry nado mnou. S nimi prichádzajú aj skoby s kladivom čo oceňujem hneď v prvých metroch. Moje prvé vážne hákovanie, to nesmiem posrať, hovorím si. A hlavne nad 5000 m.n.m.. Skúšam do šupiny zatĺcť dlhú nožovku. Kus šupiny odpadá a ja chytám skobu len tak tak. Vyberám to najkratšie čo tu mám a tlčiem. Rebrík, postavím sa, ďalší krátky nôž a ďalší. Už v tom mám celkom prax, ide mi to. Zatĺkam poslednú mini nožovku, staviam sa do rebríka a naťahujem sa čo najvyššie. V jednej ruke skoba, v druhej kladivo. Staviam sa do najvyššieho stupienka rebríka a už len cítim ako niečo povoľuje. Stihnem len zakričať „drž!“ a už letím dole. V lete počujem jemné cinkanie a hneď mi je jasné, že zipsujem ťažko vybojovaný úsek. Najprv dopadám na policu, otáčam sa a potom ešte niekoľko metrov dole hlavou. Asi po 10 metroch visím vo vzduchu, som okej. Otáčam sa a vidím ako ma posledná nožovka drží asi na centimetri. Pomaličky sa vyťahujem hore a dotĺkam ju. Celý proces sa opakujem odznova. Slnko už zapadá a Kazovi s Aňou je na štande už pekná zima, a tak ma spúšťajú asi 10 metrov od konca dĺžky a už po tme a v mraze zlaňujeme na policu, kde nás čakajú spacáky a parádna výšková strava Travellunch. Noc je pomerne chladná, no bez vlhkosti, a tak celkom dobre spíme. Ráno Kazo zlaňuje po ďalšie fixy, aby sme si mohli zabezpečiť návrat z ďalších dĺžok. S vzchádzajúcim slnkom opäť naliezam do mojej dĺžky. Už po kratšom boji ako deň predtým preliezam kľúčové miesta voľne a doliezam cez rozbitý terén na štand, ktorý obklopuje sneh. Už sme dosť vysoko, všade naokolo je v stene sneh a ľad. Kade-tade visia cencúle. Teraz je rad na Kazovi. Čaká ho ľahšia dĺžka, no je v nej úplný tieň a na úvod sa na neho smeje širočina. Kazo ukazuje svoje schopnosti nadobudnuté na pieskoch a prekonáva špáru, no zastavuje ho až asi 15 metrový traverz, ktorý nebol odisti teľný. Kazo sa celkom dlho trápi v týchto metroch, rukami ometá sneh, nohami balansuje na zamrznutých poličkách. Na záver ho ešte čakalo prekvapenie, 60 metrov od nás hľadal spásonosný štand, ktorý na poslednú chvíľu zahliadol trčať spod ľadu. Kazo dáva laná na fix a my sa už len zabávame v traverze.
Vyliezam 10 metrov nad štand a vidím súvislé snehové pole. Vyťahujem mačky a cepíny a snažím sa čo najrýchlejšie byť hore. Čakajú nás ešte tri dĺžky, 7+/8-, 6+ a 7. Nastupuje Kazo, je pekne ovešaný materiálom. Čaká ho 50 metrová mierne previsnutá špára všetkých veľkostí, evidentne sa teší aj keď nám je pekná zima. Ďalšia dĺžka je pomerne krátka, nezvyčajne, len 25 metrov. Vyliezam na policu a spoza ľadu vidím kus hrdzavej skoby. Asi to bude štand. Do rúk beriem trs camalotov, ktoré mi ešte zostali a obíjam sneh a ľad zo skaly, aby som sa dostal aspoň ku skobke. Kazo s Aňou došplhajú ku mne a všetci toho máme dosť. Počasie sa totálne kazí, pár kilometrov od nás zúri snehová búrka. Aj na nás už začínajú padať snehové vločky, obloha sa zaťahuje. Rýchlo obúvam topánky, prekonávam asi 15 metrov snehu a pri skale sa prezúvam. Topánky vešiam do camalotu a leziem. Prekliata zima, ruky v špárach držia, no nemám v nich cit, a tak sa koža derie hlboko do krvi. Preliezam mierne rozbitý výlez na policu a pred tvárou mám dve skobky so slučkou. Štand. Okolo piatej ku mne došplhá Kazo s Aňou, dávame rýchle foto, pár úsmevov a ešte rýchlejšie dole. Tmu máme v pätách, a tak výstup na samotnú Puscanturpu Sur neprichádza do úvahy. Zlaňujeme, traverzujeme, sťahujeme laná a hlavne mrzneme. Okolo 21 sme na našej polici, dávame páperky a varíme rýchlu večeru. Ani neviem ako, ale zaspávam aj keď v hlave mi prúdi obrovské množstvo nových myšlienok.
Ráno fučí, je nepríjemne, no nás našťastie čaká už len stiahnuť fixy a ísť dole. Poobede sme dole míňame sa s Maťom a Stanom, ktorý si počas našej neprítomnosti zafixovali prvé tri dĺžky cesty Macanocata v SZ stene Puscanturpy Norte. Majú v pláne liezť 3 alebo 4 dni v vkuse a doliezť až na vrchol. Nasledujúci deň si Maťo pri žumarovaní vytkne členok a tým pre neho lezenie na tejto expedícii končí. Pomaličky zlania dole so všetkými vecami a my im ideme naproti pomôcť odniesť čo treba.
Dva dni dávame rest a využívame dobré počasie a s Kazom naliezame do kľúčových dlžok našej cesty. Ideme si trosku zaliezť, žiadne žumarovanie, skobovanie, mrznutie. Kazo prelieza voľne šiestu dĺžku klasifikácie 8 a mne sa darí na prvú šupu preliezť kľúčovú dĺžku za 9. Po dolezení sa necítim ako po dolezení deviatkovej dĺžky na hranicou 5000 m.n.m., a tak dlžku hodnotím skôr na 8+.
Dávame ešte dva dni oddychu počas, ktorých pozorujeme stenu a dohadujeme sa, kde by bolo najideálnejšie urobiť novú cestu.
Počasie je tu stabilné...
Nasledujúce dni a noci sú chladné a pomerne veterné, cez deň sú snehové prehánky. Ideálne počasie na prvovýstup. Vyberáme si líniu podľa širokej špáry, ktorú je vidieť už z diaľky v masíve Puscanturpy Sur. Širočina je približne v druhej alebo tretej dĺžke a zdá sa nám to byť dostatočne veľká prasačina, aby sa nám to páčilo. Ideme do toho. Máme približne šesť dní na to, aby sme preliezli cestu a dali v nej RP pokus. Nás postup je úžasný, rýchly, precízny. Čo deň to dĺžka. Prvá dĺžka skvost, krása. Pekné, ľahké platňové lezenie, relatívne odistiteľné. Moju radosť však kazí skala, ktorá je neuveriteľne tvrdá a potrebujem 3 telá a 2 hodiny na jeden nit. V snežení zlaňujem dole a utekáme sa zohriať do base campu. Dĺžka číslo dva. Kazo nalieza do asi 15 metrovej špáry plnej hliny a machu, ktorá je zakončená delikátnym previštekom. Situácia so skalou sa opakuje. Nit sa rovná štyri telá, dve hodiny klepkania a nervov v kýbli. Sneh, zlaňák a base camp. Ďalší deň sme ako – tak obrnení voči zime a ja naliezam do tretej dĺžky. Úvodné metre sú dosť rozbité, skala mäkne, a tak osádzam nit. Po dlhom boji v rozbitom a pomerne ťažkom sa prepracovávam do kľúčovej širočiny. Oblohu začína zahaľovať mlieko a na tvár mi padá sneh. Pomedzi zasnežene viečka sledujem 30 metrovú špáru nado mnou, ktorá hrá všetkými veľkosťami. Začína pri 5 centimetroch a po 30 metroch do nej dávam najväčšie camaloty, ktoré sa kedy vyrobili. Doliezam, celý zasnežený, premočený a zmrznutý. Dávam posledné camaloty do špáry, lano na fix a fičíme dole. Nasledujúci deň ešte v mraze žumarujeme na koniec fixov. Čaká nás ľahší terén, no počasiu to nebráni v tom, aby sme liezli v páperkách a topánkach. Doliezame pod vrcholovú stienku. Nabíjam štand a Kazo nalieza. Statne bojuje a približne po hodinke je na vrchole. Na druhý deň sme rozhodnutí pre RP prelez. Stena je ešte v tieni a my už naliezame do cesty. Chladná skala nám dáva zabrať no asi po dvoch hodinkách sme pod kľúčovou dĺžkou. Kazo ju elegantne prelieza, doberie ma a spoločne vybehneme záverečných 60 metrov na vrchol vežičky, ktorú sme nazvali Puscanturpa Chiquita. Počas zlaňáku sme prečistili dĺžky od hliny a kameňov, dotĺkli pár nitov a začali uvažovať nad názvom cesty. Cestu sme nazvali Burro Loco, Šialený somár, má 300 metrov a vedie v kompaktnej skale. Na štandoch sú osadené nity a niekoľko nitov je aj v kľúčových dĺžkach.
Posledný deň v base campe venujeme baleniu vecí, foteniu spoločných vecí a náš chromý Maťo sa venuje slávnostnej večeri, ktorá pozostávala z cíceru, fazule, šošovice. Jej blahodarne účinky pocítil, každý z nás keď sa nám v noci vyvrátili nielen žalúdky, ale aj črevá. Ráno, podľa dohody prichádza Eser so ženou aj so somármi, no keď vidí naše zdecimované vojsko pochopí, že nemá naliehať a jediné čo mu ostáva je počkať na prvé lúče slnka...
Vylezené cesty
Cordillera Huayhuash, Puscanturpa Sur, 5550 m,
El Guardian de Pachamama, kapsuľový štýl
27. 6. - 3. 7. 2008, vylezené 8 A3 (povinné 8-), 670 m, 16 dĺžok
Patrik Barjak, Vladimír Linek, Anna Lineková, v lezení na prvom konci sa striedali Barjak a Linek.
V dňoch 27. – 30. 6. zafixovali prvých 7 dĺžok, na noc sa vracali do BC, 1. 7. sa nasťahovali do steny a 3. 7. o 16.30 po dvoch bivakoch cestu doliezli.
(8 AF, 6, CH, 6+ OS nová dĺžka (vôbec nebolo jasné kadiaľ vedie pôvodná línia), CH, 8 AF, 8- A1, 4, 6+ OS, 7- OS, 8- A3, 7+ OS, 2+ ľad a sneh, 8-OS, 6+OS, 7OS), koniec cesty vo výške 5380 m, na vrchol nepokračovali, tretí bivak pri zostupe.
prvovýstupcovia Marisol Monterubio, MEX, Oriol Anglada, ESP, 2005, 7c (povinné 6c+)
1. 6. a 7. dĺžka boli vylezené voľne v ďalších dňoch
1. dĺžka 8- PP Linek
6. dĺžka 8 PP Linek
7. dĺžka 8+ PP Barjak
Kľúčová dĺžka nie je klasifikácie 7c, 9, ale podľa nás 7a+, čo je 8+.
Cordillera Huayhuash, Puscanturpa Sur, S stena
Burro Loco (Šialený somár), prvovýstup na doteraz nezlezenú vežičku, Puscanturpa Chiquita 5066 m, 10. - 13. 7. 2008 Patrik Barjak, Vlado Linek
7 dĺžok (6+, 8-, 8-, 4, 5, 8, 2 dolez na vrchol), 300 m
pri prvovýstupe použité fixné laná, v 3. dĺžke potrebné veľké Camaloty do širočiny
1. voľný priestup, 8 RP, 14. 7. 2008,
zostup zlanenim cestou, veľmi pekná cesta v pevnej skale
11 nitov na štandoch, 7 postupových nitov
